^ Back to Top

Páter Martin Mazák


Narodil sa: 12. decembra 1913 vo Frivalde (dnes Rajecká Lesná)

Prvé sľuby:  31. júla 1937

Doživotné sľuby: 31. júla 1940

Kňazská vysviacka: 24. februára 1945

Zomrel: 17. novembra 2006

 

mazak_martinDon Mazák zomrel v piatok 17. novembra 2006 v Ženeve v požehnanom veku 93 rokov. Za kňaza bol vysvätený 24. februára 1945 v Lyone. Od roku 1952 pôsobil ako salezián kňaz vo Švajčiarsku a po roku 1968 sa stal misionárom pre

utečencov zo vtedajšieho Československa. Pôsobil najmä vo francúzskej časti Švajčiarska. 12. decembra 2003 oslávil v Lousane svoju 90-tku. Aj ďalšie tri roky až do poslednej chvíle horlivo pracoval ako pastier duší.

 

Pohrebný obrad a rozlúčka so zosnulým donom Mazákom sa konali v stredu 22. novembra 2006 o 14.30 h v kostole ženevskej obce (commúny) Soral. Telesné pozostatky dona Mazáka po obradoch previezli na Slovensko do jeho rodnej obce Rajecká Lesná kde bol pochovaný.

 

 

Profil dona Martina Mazáka

(Napísané pre Katolícke noviny, krátené)

 

Keď raz bude historik spisovať dejiny Slovákov v zahraničí, veľa ťažkostí mu akiste spôsobí vyčerpávajúco zachytiť rôznorodú, dlhoročnú a intenzívnu prácu tých slovenských

kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí svoje Bohu zasvätené životy strávili v cudzine, v nezištnej službe Božiemu ľudu roztrúsenému na piatich kontinentoch. Jeden z nich je však iste aj saleziánsky kňaz Martin Mazák, rodák z Rajeckej Lesnej (*12. decembra 1913). Základné vzdelanie nadobudol v rodnej obci. Ako pätnásťročný sa dostal k saleziánom, ktorí ho v roku 1929 spolu s inými chovancami poslali študovať do Talianska. V Turíne, však zostal iba necelý rok. Talianski predstavení ho poslali na štúdiá do Alžírska, ktoré bolo v tom čase súčasťou Francúzska.

 

Študoval v Bouisseville pri Orane a v La Marsa (Tunisko). Po krátkej návšteve na Slovensku v roku 1937, ktorá ho ničím nenadchla, odišiel znova do cudziny. V Lyone roku 1941 dokončil bakalárstvo a pokračoval v štúdiu filozofie a teológie. Po dosiahnutí licenciátu bol v Lyone aj vysvätený za kňaza dňa 24. februára 1945. Krátko na to ho na priamy rozkaz generála de Gaullea poslali znova do Severnej Afriky. V roku 1952 ho rehoľní predstavení preložili zase, tentoraz do Švajčiarska, ktoré sa preň stalo jeho druhou vlasťou. Pôsobil štyri roky v Sione a v roku 1956 ho menovali za profesora Saleziánskej vyššej školy v Morges neďaleko Lausanne v kantóne Vaud, kde vyučoval až do roku 1968. V roku 1969 ho biskup Pierre Mammie, sídelný biskup Lausanne, Ženevy a Fribourgu, poveril vedením “Katolíckej misie pre Slovákov a Čechov” vo všetkých francúzsky hovoriacich kantónoch Švajčiarskej konfederácie. Táto misia bola v roku 1977 rozdelená na Slovenskú katolícku misiu a Českú katolícku misiu. Vyše štvrť storočia sa don Martin Mazák s nevšednou obetavosťou a láskou staral o všetkých Slovákov a Čechov, ktorí žijú v kantónoch Vaud, Genève Neuchâtel, Fribourg a Valais. “Père Mazák” – ako ho volali všetci tí, ktorí ho poznali, sa počas svojho vyše tridsaťročného pôsobenia vo Švajčiarsku stal veľmi známym kňazom-saleziánom i uznávanou autoritou a to nielen v cirkevných kruhoch, ale aj v kultúrnom, politickom a administratívnom kontexte romandských kantónov.

 

Slovenské spoločenstvo vo Švajčiarsku, predovšetkým vo “Suisse Romande” sa tešilo z plodov dušpastierskej činnosti dona Martina Mazáka. Napriek vysokému veku slúžieval nedeľné boslužby pravidelne na štyroch miestach: Ženeva, Fribourg, Lausanne a Cortaillod pri Neuchâteli. Vysluhoval sviatosti, krstil, sobášil a pochovával, vyučoval náboženstvo deti svojich početných farníkov. Don Martin Mazák sa však nestaral len o náboženské dobro svojej rozsiahlej farnosti. Pravidelne sa zúčastňoval na všetkých podujatiach Slovákov vo Švajčiarsku a bol veľmi častým návštevníkom a hosťom aj na inonárodných a medzinárodných podujatiach, kde dôstojne a dôsledne reprezentoval záujmy Slovenska a Slovákov. S láskou sa venoval najmä slovenskej mládeži. Výmena stráží, stretanie generácií a budúcnosť Slovákov mu vždy ležala na srdci a bola vždy jednou z jeho prvoradých starostí. Pod jeho strechou vzniklo Združenie priateľov Slovenska vo Švajčiarsku, dnešné Združenie Slovákov vo Švajčiarsku. Z jeho iniciatívy sa začali usporadúvať zimné tábory a stretnutia mladých Sloveniek a Slovákov vo Švajčiarskych Alpách. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje ojedinelá štedrosť dona Martina Mazáka pri podporovaní a šírení slovenskej literatúry v zahraničí. Neraz štedro podporil vydanie knižnej publikácie a aj slovenskej tlače, ktorá mala v ňom nielen pozorného čitateľa, ale i prispievateľa. Za svoje mimoriadne zásluhy bol 10. februára 1976 zvolený za riadneho člena Slovenského ústavu v Ríme, o rok neskôr za predsedu niekdajšej Spoločnosti pre slovenskú kultúru a v roku 1978 bol poctený členstvom v Čestnom poradnom zbore Svetového kongresu Slovákov. K jeho osemdesiatinám ho Matica slovenská poctila jubilejnou zdravicou a udelila mu pamätnú medailu. Skromný slovenský kňaz don Martin Mazák je vzácnou osobu slovenského kňazstva v zahraničí – veľkorysý človek, neohrozený hlásateľ spravodlivosti, vzorný syn veľkého učiteľa Jána Bosca. Jeho heslo ”Národ, ktorý nemá právo hovoriť za seba, čaká, aby druhí, ktorí sú slobodní, hovorili v jeho mene.“ sa stalo hybnou silou slovenských exulantov. Nehlásal ho zbytočne.

 

J. M. Rydlo

 

 

Rozhovory s krajanmi nielen o médiách - Martin Mazák

Úryvok z knihy Pavlíny Jurzykowskej Kudláčkovej – „Slovenské médiá vo Švajčiarsku“

 

mazakSaleziánsky kňaz Martin Mazák, ktorý oslávil 12. decembra 2004 svoje 91. narodeniny, je medzi krajanmi považovaný za jednu z popredných slovenských osobností pod helvétskym krížom o čom svedčí aj množstvo ďakovných listov a vyznamenaní, ktoré získal.

Vlasť opustil už v útlej mladosti. Pracoval ako misionár všade tam, kam ho jeho predstavení poslali – Francúzsko, Afrika, aby sa napokon stal profesorom a vychovávateľom v saleziánskom ústave v Morges vo Švajčiarsku. Tu ho v roku 1968 zastihla emigračná vlna Slovákov. Rozum i srdce mu kázalo postarať sa o nich. Stal sa teda hostiteľom prípravného výboru Spolku priateľov Slovenska, dnešného Združenia Slovákov vo Švajčiarsku (1. 6. 1969 v Morges). Následne na to ho biskup ustanovil za misionára pre Čechov, až neskôr aj pre Slovákov, vo svojej diecéze (frankofónna oblasť Švajčiarska – Suisse romande).

Dnes, aj keď už na dôchodku, stále slúži nedeľné omše pre Slovákov v Ženeve a v Lausanne. Býva v malebnej dedinke Soral neďaleko Ženevy, kde sme sa vybrali porozprávať sa s ním nielen o jeho živote a práci, ale aj o jeho každodenných radostiach a starostiach. (Pozn. autora: Martin Mazák zomrel rok po vydaní knihy - 17. 11. 2006 vo veku 93 rokov.)

 

„Národ, ktorý nemal právo hovoriť za seba, čakal od tých, ktorí boli na slobode, aby hovorili v jeho mene.“

Martin Mazák - prvý slovenský misionár vo Švajčiarsku

 

 

 

 

 

Patríte medzi popredných známych Slovákov žijúcich vo Švajčiarsku. Kedy a za akých okolností ste sa rozhodli opustiť rodnú vlasť?

Z mojej rodnej obce Rajeckej Lesnej som odišiel ako 15-ročný chlapec a moja prvá cesta viedla k saleziánom do Turína v Taliansku, potom do Alžírska a do Tunisu. Vo Švajčiarsku som len od r. 1952. Ale porozprávam vám to pekne po poriadku. Salezián Don Hlúbik ma chcel poslať do Talianska už v roku 1927, ale otec ma nepustil, lebo starší brat bol na vojenčine, a tak som čakal dva roky na ďalší a zároveň posledný transport 18 slovenských šuhajov. O tejto epoche slovenských dejín, keď sa mnoho slovenských chlapcov pod menom Čechov dostávalo študovať na Západ, sa veľa nevie. Spomeniem aspoň toľko, že tí, čo išli do Montpellier to mali ľahšie než my, čo sme išli do Alžírska.

 

Rozprávanie zastavil pohľad do diaľky, smutný a vážny, ale plný nehy a lásky. Ešte raz si vzdychol, ale už po chvíli pokračuje v rozprávaní...

 

V Turíne sme sa v ústave pre formáciu saleziánskych kňazov učili po taliansky a latinsky, zároveň sme mali na starosti čistotu ústavu. Neskôr sa Francúzsko začalo zaujímať o slovenských študentov v Taliansku, ktorí boli ochotní ísť na misiu do Afriky. Zakladali novú saleziánsku misiu v provinciách Maroko, Alžírsko a Tunis. Tak sme pokračovali v štúdiách v rámci tejto misie. Tu sme aj pracovali a oni nám za to sľúbili postup v štúdiu – francúzsku maturitu. Takto som sa dostal do Afriky a začal som sa pripravovať na kňazské povolanie. Niektorí sa po čase vrátili späť. Kňazmi sa stala asi iba polovica z nás.

V Afrike som bol do roku 1934 pri meste Orán, potom som šiel do Tunisu, kde som si urobil v 1936 maturitu (bacalaureat) z literatúry. K maturite mohli pristúpiť všetci. Odhodlali sme sa len piati, iba dvaja sme prešli písomnou časťou a ja jediný aj ústnou. Po absolvovaní maturity sme sa mali rozhodnúť, či pôjdeme do noviciátu do Talianska, Francúzska alebo na Slovensko. Po siedmich rokoch bez domova sme sa dlho nerozhodovali a všetci sme odišli na Slovensko. Žiaľ, bola to najhoršia voľba – v noviciáte v Beňadiku nás prijali ako cudzincov, prezývali nás „Afričania“. Za naše úspory sme si zaplatili cesty do našich rodín, kde sme strávili niekoľko dní pred nástupom do noviciátu v Beňadiku. Bolo nás sedem a v noviciáte so 110 kňazmi a kvadjútormi (frátrami) už pre nás nemali miesto. Uložili nás na pajtu zo slamy a o dva týždne aj ostrihali dohola, podľa vzoru všetkých slovenských intelektuálov tej doby. Pamätám si, že keď sme prišli z domu, samozrejme, že sme mali nejakú pálenku na zahriatie a koláče. Raz v noci nás ale odhalili a na druhý deň sa nehovorilo o ničom inom, než o „Afričanochÿ. To bola naša slovenská príprava na noviciát, ktorá trvala rok.

Po roku sme boli iba traja, ktorí sa rozhodli v rehoľnom živote pokračovať. Chceli nás poslať do Ostravy. Ja som však túžil ísť tam, kde som začal svoju kňazskú prípravu – do Afriky. Tak som bol v roku 1937 zase v Tunise, kde sme sa stretli ôsmi Slováci. Pokračovali sme v štúdiu filozofie a popri tom sme už učili mladších chlapcov francúzštinu, taliančinu, latinčinu, gréčtinu, históriu. Bolo ich tam asi 100. V roku 1939 vyhlásilo Francúzsko vojnu Nemecku. Podľa rozkazu sme sa mali rozhodnúť buď pre koncentrák alebo vojnu. Všetci sme boli predvolaní na odvod a všetci súci mali odísť na front. Riaditeľ internátu ale vybavil odchod na front až po skončení školského roka. Medzitým Hitler 24. 6. 1940 obsadil Paríž a Francúzi povedali, že už nás viac nepotrebujú. V rokoch 1941 – 45 som mal slovenský pas, ktorý ma ochránil od stráženia mostov v noci, pretože Slovensko bolo v tom období chápané ako neutrálny štát. V roku 1940 som pokračoval v štúdiu vo Francúzsku a v roku 1941 som úspešne absolvoval skúšky z filozofie v Lyone, a dokonca som dostal ponuku do dôstojníckej školy. To ma však nezaujímalo. Chcel som pokračovať v kňazskej práci. Nasledovali teda štyri roky štúdia teológie a 24. 2. 1945 som bol vysvätený v Lyone za kňaza. V tom istom roku som sa rozhodol odísť do Tunisu, kde ma zavolal vyučovať na gymnázium Ferdinand Palkovič. Pripravoval som k maturite niekoľko francúzskych chlapcov, ktorí sa chceli stať saleziánmi a aj sa stali. Ostal som do roku 1952. Po návrate do Francúzska ma krátko po mojich prázdninách predstavený poslal do Švajčiarska, aby som si vraj odpočinul...

 

Výpoveď nakrátko prerušil úsmev Martina Mazáka, z ktorého sa dalo vycítiť, že vo Švajčiarsku bolo práce omnoho viac, než kdekoľvek inde.


Takže v 1952 som prišiel do Švajčiarska. V Sione bolo veľa práce. Tu som sa začal zaujímať o situáciu na Slovensku podrobnejšie. Viac nového som sa o vlasti dočítal v 1952 v knihe Jozefa A. Mikuša La Slovaquie dans l‘Europe, Slovensko v Európe. Zo Sionu som išiel do Morges, do protestantského kantónu. To bol predpoklad pre začatie práce s krajanmi.

 

Po príchode emigrantskej vlny v 1968 ste sa začali zaujímať aj o týchto Slovákov – utečencov?

Áno. Boli to moji krajania. Aj keď som začínal ako misionár českej misie. To bolo v 1969, keď bolo nutné vymenovať misionára pre utečencov z Česko-Slovenska, teda pre Čechov a neskôr aj Slovákov. Prijal som to, lebo som vedel, že samostatného slovenského misionára nepovolia. To bol (a stále je) drahý špás a tak som sa dostal k tejto práci pre krajanov. Bol som najlacnejší misionár – celá misia pozostávala z jednej izby, jedného auta a jedného misionára.

 

Ako reagovali Česi, keď zistili, že majú slovenského misionára?

Hneď na prvej omši, ktoré sa vtedy konali raz za mesiac, som sa snažil navodiť priateľskú atmosféru. Bola to vtedy nedeľa rodiny, teda boli sme v období po Vianociach a pred Novým rokom. Už vtedy som počul aj také názory, že Slovensko nemá kultúru, umelcov, spisovateľov a že nemám hovoriť o žiadnom bratstve medzi našimi krajinami. O mesiac, teda už po druhej omši, mi jeden dôležitý pán navrhol, aby som sa vzdal funkcie misionára, lebo je to vraj ťažká práca, keďže ľudia nebývajú okolo kostola ako v klasickej farnosti, ale prichádzajú zo všetkých strán, a teda ich bližšie nepoznám.

Po tretej omši zase kritizovali, že nemám modernú slovenčinu. Moja slovenčina sa im zdala príliš zastaraná, romantická, nemoderná a málo dynamická. Po štvrtej omši mi bolo povedané, že už ma Česi majú po krky a najradšej by boli, keby sa mi stalo to, čo Matúšovi Černákovi. (Slovenský politik za Slovenského štátu. Po vojne sa utiahol do Mníchova, kde založil časopis Slobodné Slovensko. Na pošte v Mníchove naňho nastražili bombový atentát, pri ktorom v r. 1955 zomrel. Slobodné Slovensko bolo na jeho počesť premenované na Černákov odkaz. – pozn. aut.) Na základe týchto okolností mi švajčiarska polícia dokonca ponúkla osobnú stráž, ktorú som však odmietol. Postupne si na mňa ale zvykli a začali oceňovať moju misionársku činnosť.

 

Vráťme sa k udalostiam roku 1968. Pomohli ste uskutočniť stretnutie prípravného výboru pre založenie Združenia Slovákov vo Švajčiarsku. Ako to prebiehalo?

Po príchode Slovákov som sa hneď začal o nich starať a slúžil som im od začiatku omše v slovenčine. Prvá omša bola v Ženeve v kostole Božského srdca, potom u jezuitov a napokon sme začali slúžiť v kaplnke svätej Terezky, kde slúžime dodnes. V Lausanne sme začali v univerzitnom katolíckom centre. Potom sme prešli do Chˆapelle du Servan. Spočiatku sme omše slúžili aj vo Fribourgu a v Neuchˆateli. To boli začiatky našej misie pre románske Švajčiarsko.

1. júna 1969 sa stretli u mňa v Morges členovia prípravného výboru Združenia priateľov Slovenska. Bol tam pán František Braxátor, pán Bruno Sojka, pán Aristid Zelenay a iní. Pán Zelenay prišiel neskôr, lebo mal defekt na aute. Pani Madeleine Guendetová, ktorá bola úzko prepojená s rodinou Masaryka, mi poslala list, aby som zastavil úsilie Slovákov o založenie tejto čisto slovenskej krajanskej organizácie. My sme ju však v tento deň založili a pomenovali sme ju Združenie priateľov Slovenska, pretože o nás zo začiatku nikto nevedel, a tak sme chceli vytvoriť najskôr okruh priateľov. Potom sa to premenovalo na Združenie Slovákov vo Švajčiarsku. Založili aj vlastný časopis, ale o tom vie viac pán Aristid Zelenay. On ho viedol.

 

Prvým predsedom ZPS bol Emil Krušpán. Mohli by ste nám ho bližšie predstaviť?

Bol to prvý známy Slovák, ktorý tu ostal po 2. svetovej vojne. Žil pri Bazileji. Mal za ženu Švajčiarku, protestantku. Mal tri dcéry, ktoré sa vydali za katolíkov. Podarilo sa mu založiť spolok Aurela Stodolu, ale švajčiarska polícia ich upozornila, že to nemajú robiť, lebo mal už švajčiarske občianstvo. Potom, keď sa o Krušpánovi dozvedeli Slováci z vlny ‘68, poprosili ho, či by sa nestal predsedom ich združenia. Veľkodušne to prijal. Bol schopný uviesť nás do švajčiarskej spoločnosti.

 

Aké bolo Vaše krédo počas práce v rámci Slovenskej katolíckej misie a spolkov?

Národ, ktorý nemal právo hovoriť za seba, čakal od tých, ktorí boli na slobode, aby hovorili v jeho mene. To bolo naše motto. V duchu tohto motta spočiatku obhajoval práva slovenských krajanov vo svete aj Svetový kongres Slovákov.

 

Vraj ZPS organizovalo aj reprezentačné plesy. Spomínate si na ne?

Bolo to veľmi dobré. Slovenky prišli oblečené ako kráľovné. Druhý rok tiež. Ale tretí rok už boli oblečené, ako všetky ostatné. Pošvajčiarili sa, asimilovali. Švajčiari totiž aj keď veľa majú, neukazujú to. Neobliekajú sa veľmi slávnostne. Naopak, my aj keď sme po príchode do Švajčiarska nemali nič, vedeli sme sa pekne obliecť, prichystať bohaté občerstvenie. Organizoval to Slovensko-švajčiarsky kultúrny klub, vtedy bol na čele pán Ladislav Beňačka. S organizáciou pomáhal aj pán Július Hauser, pani Eva Plešková. Objednali celý hotel Bellevue. Hrala tam hudba. Tancovalo sa. Prišli aj Česi. Medzi vydarené podujatia patrila napríklad aj výstava Matej Bel, ktorú zorganizoval Dr. Jozef Rydlo v Lausanne. Osobne ju prišiel otvoriť vtedajší prezident Švajčiarskej konfederácie Georges André Chevalaz.

 

Spomenuli ste pána Rydla, ktorý založil občianske združenie Liber v Lausanne. Ako si naňho spomínate?

Pomohol som mu začať, keď prišiel do Švajčiarska. Mal veľmi dobrého priateľa Mons. Nahálku. Chcel ísť za ním do Ríma, ale na letisku ho nepustili. Pán Nahálka mi teda volal, nech sa oňho postarám. Našiel som mu prácu na stavbe. Ťažko pracoval. Bol u mňa v Morges tri mesiace. Potom dostal víza do Talianska a odišiel tam na štúdiá. Túžil ale po živote vo Švajčiarsku. Tak som mu vybavil, aby mohol po ukončení štúdií v Taliansku začať pracovať ako profesor taliančiny v známom Liceo Pareto v Lausanne. Potom tam teda začal a uchytil sa. Neskôr založil slovenské vydavateľstvo Liber, kde vydával najmä slovenskú literatúru. Je to už tak dávno. Veľa vecí som už pozabúdal.

 

Kde všade ste ešte v rámci spolkovej činnosti pomáhali?

V Ženeve vo výstavisku Palexpo sme niekoľko rokov po príchode emigrantov z vlny ‘68 začali každý rok usporadúvať výstavu kníh o Slovensku. Vždy som objednal aj platil miesto, stánok. Bolo to pomerne drahé – 4 000 frankov ročne. Rydlo zohnal knihy z celého sveta. Okrem toho som od začiatku každý rok pomáhal nájsť miesto pre naše zimné tábory. Konali sa v Molésone pri Fribourgu. Boli sme však raz aj v Haute-Nendaz a v Bürchene nad Vispom. Bolo to sympatické. Potom sa z toho stala dlhoročná tradícia. Druhýkrát už prišli aj rodičia. Bol tam aj Zelenay s deťmi, Miklovičovci, páter Krivý, Dominik Kaľata, Jozef Strečanský. Každý deň sme mali večer omšu. Potom sa hralo na harmonike. Keď sa zvečerilo, tak sme sa nemuseli o nikoho báť, lebo o piatej prestala chodiť k našej chate lanovka, a tak tam všetci museli byť. Dievčatá aj chlapci tak trávili pekné zimné prázdniny. Bolo nás tam vyše sto. Celá chata bola objednaná iba pre nás. Každoročne som organizoval aj duchovné obnovy od roku 1991 vo Foyer de charité (v charitatívnom spolku) v meste Bex. Zorganizovali sme to s otcom Mons. Dominikom Hrušovským, dlhoročným rektorom Slovenského ústavu svätého Cyrila a Metoda v Ríme, neskôr biskupom, arcibiskupom a nunciom v Minsku v Bielorusku. Bol obľúbeným kazateľom duchovnej obnovy. Oslávili sme tam aj primície Jána Košiara, Jána Bernadiča a Stanislava Hrušovského.

 

Aké sú dnešné aktivity Slovenskej katolíckej misie vo Švajčiarsku? Je aktívna aj po páde komunizmu, otvorení hraníc, vzniku Slovenska?

Samozrejme, že je stále aktívna. Slovenská katolícka misia je v Zürichu, v Berne, v Bazileji a v Ženeve. Pravdou ostáva, že moju českú, potom česko-slovenskú a napokon čisto slovenskú katolícku misiu švajčiarsky biskup 1. januára 1990 zrušil. Musel som podať demisiu, pretože už som mal dôchodkový vek. Ale misia funguje ďalej! Opäť sa potvrdilo, že som najlacnejší misionár – robím to už 13 rokov bezplatne. Našťastie som bol 21 rokov zamestnaný vo Federácii katolíckych farností v susednom kantóne (Vaud) a odtiaľ teda dostávam dôchodok aj starobné (AVS). Bohoslužby v rodnom jazyku budem slúžiť, dokiaľ sa mi bude dať, pretože sú veľmi potrebné. Viete, je všeobecne známe, že modlitbu sa človek naučí v cudzom jazyku veľmi ťažko, niekedy vôbec. Netreba na to zabúdať. Misie tu zohrávajú veľkú úlohu a keby ich nebolo, malo by to obrovský negatívny dopad na všetkých Slovákov vo Švajčiarsku i v celom svete.

 

Za príjemný rozhovor, konzultácie rukopisu a poznatky zo života slovenskej komunity vo Švajčiarsku ďakuje Pavlína Kudláčková.

17. 11. 2005 (Soral) – prvé výtlačky knihy venovala autorka pátrovi Martinovi Mazákovi

 

Soral (Švajčiarsko) 28. október 2002